16. septembra sa v Bratislave stretla dvadsaťsedmička lídrov členských krajín EÚ (pre Britániu a Theresu Mayovú na ňom už miesto nebolo), aby diskutovali o budúcnosti únie, o riešení jej problémov.
Poľská premiérka Beata Szydlová, ktorá bola spolu s našim premiérom Róbertom Ficom spokojná s výsledkami bratislavského samitu, iba pred nedávnom povedala, že „únia často neplní očakávania Európanov, a preto sa musí vrátiť k svojim koreňom a viac sa sústrediť na svojich občanov.“ (ČTK, 21.07.2016). Avšak sústredili sa premiéri a hlavy členských štátov aj na riešenie nespokojnosti ľudí? Nie.
Debata na Bratislavskom hrade sa obmedzila na bezpečnosť vonkajších hraníc únie a na otázku utečencov, pri ktorej si nemecká kancelárka Merkelová potrebovala napraviť reputáciu. Namiesto donedávna presadzovanej politiky otvorených dverí pre utečencov, hovorila v Bratislave o potrebe kontroly hraníc únie a nevyhnutnosti poskytnúť ekonomickú pomoc krajinám, odkiaľ imigranti prichádzajú. Donútila ju k tomu kritika domácej opozície, ale aj názory, ktoré presadzoval od začiatku náš premiér Róbert Fico. Ani v tejto téme nebol dosiahnutý konsenzus, z radu „jednoty“ vystúpil maďarský premiér Orban. Má na to právo, pretože žiaden rozdielny názor by nemal byť tabu, ale skôr podnetom na hlbšiu diskusiu. Nesúrodosť schôdzky na najvyššej úrovni sa prejavila aj viacerými paralelnými tlačovými konferenciami. Merkelová s francúzskym prezidentom Hollandom dali na svojom stretnutí s novinármi nepriamo najavo, že ich krajiny majú v EÚ najsilnejšie postavenie a udávajú tón. Načrtla sa síce „bratislavská cestovná mapa“, no chýba v nej zámer riešiť aj ekonomické a sociálne problémy únie. To bol najväčší nedostatok bratislavského samitu.
Nestačí riešiť migračnú krízu, čeliť terorizmu a vysporiadať sa s vystúpením Veľkej Británie z Európskej únie. Nemenej závažnou je aj potreba zmeny ekonomického a sociálneho modelu EÚ. Ten súčasný, neoliberálny, má na svedomí 80 miliónov chudobných obyvateľov starého kontinentu, ktorý mal vždy celosvetové prvenstvo v sociálnych vymoženostiach. Podľa minuloročnej správy Caritas Europa podporenej aj údajmi Eurostatu je každý štvrtý občan EÚ ohrozený chudobou a sociálnym vylúčením. Dokonca v štrnástich členských štátoch žije každé tretie dieťa v materiálnom nedostatku.
Známy americký ekonóm a zástanca keynesiánskej ekonómie, ktorý za Clintonovej vlády pomohol USA z ekonomických ťažkostí – Joseph Stiglitz – už dávnejšie upozorňuje, že neoliberálna agenda pomáha iba jednému percentu, ale ostatným nie. Stiglitz konštatuje, že zníženie reálnych miezd a dvojciferné hodnoty nezamestnanosti sa stali charakteristickým znakom väčšiny dnešných rozvinutých krajín, čo súvisí s veľmi zlým riadením najmä eurozóny. Odstránenie strednej triedy pripisuje škrtaniu verejných služieb. Podľa Stiglitza, každá vláda v EÚ musí dnes pokladať za hlavný cieľ zlepšenie situácie bežných občanov. Neoliberálnej ideológii nedáva žiadnu perspektívu (aj keď ideologickí nasledovníci Friedricha Augusta von Hayeka by mali iný názor).
Namiesto integrovanej Európskej únie s rovnocenným postavením členských štátov a s rovnakými možnosťami národného rozvoja, bol vytvorený iba veľký trh výhodný pre silnejších a nevýhodný pre slabších. Hlavným cieľom tak nie je blahobyt ľudí, ale vytváranie optimálnych podmienok pre maximálne zisky nadnárodných spoločností a bánk (na spôsob voľnej zóny), aj na úkor neúnosnej životnej úrovne časti obyvateľstva.
Základom klasického kapitalistického systému bola konkurencia. Získaval ten, kto vyrobil kvalitnejšie tovary za nižšie ceny. V neoliberalizme takáto súťaž medzi podnikateľmi prakticky zaniká. Konkurencia má dnes inú, antirozvojovú podobu, likvidujúcu alebo podrobujúcu si malé a stredné podniky, premieňajúcu zamestnancov (o ktorých sa treba starať odvodmi) na živnostníkov, ktorých možno vyradiť z výrobného procesu bez odstupného. Vývoj nešiel dopredu.
V EÚ nemáme trh, ktorý by poskytoval pracovné príležitosti so spravodlivými odmenami (na rozdiely v príjmoch na samite poukázal aj český premiér Bohuslav Sobotka), ktorý by znižoval chudobu či príkre sociálne rozdiely. Aj vďaka tomu napríklad zo Slovenska v ostatnom čase emigrovalo okolo 200 tisíc osôb v produktívnom veku, pretože možnosti zamestnania v našej krajine nevedia uspokojiť normálne nároky na odmenu mladých, talentovaných a vzdelaných Slovákov.
Je tomu tak preto, že konkurencia nadobudla zvrátenú podobu. Západní výrobcovia a investori nechávajú medzi sebou súťažiť druhotriedne, ekonomicky slabšie krajiny (predovšetkým bývalé socialistické štáty, hospodársky okupované nadnárodnými spoločnosťami), ktorá z nich im poskytne lacnejšiu pracovnú silu a dlhšie daňové prázdniny. A vlády druhotriednych členských krajín – ktoré privatizáciou stratili ekonomickú, teda rozhodujúcu moc – sa predbiehajú v ústupkoch, len aby prilákali investorov, aj za cenu ukrátenia vlastných občanov a pracujúcich. Je to bizarný zápas medzi krajinami bez dostatku svojho vlastného výrobného potenciálu, ktorá z nich získa lepšiu pozíciu v európskom hospodárskom podpalubí, predstavujúcom chudobný kapitalizmus.
Dvojkoľajnosť v rámci Európskej únie, ktorej vznik bol spájaný s demokraciou, prosperitou a solidaritou, sa nedá akceptovať ani pri najlepšej vôli. V EÚ chýba vzájomne prospešná spolupráca vo vede, výskume, vývoji, v tvorbe nových technológií. Kľúčové v 21. storočí sú biotechnológie, potrebné pri výrobe potravín a liekov, pri tvorbe nových liečebných postupov a pri účinnej ochrane životného prostredia.
Medzi naše kritické poznámky patrí aj tá, že Európska centrálna banka (ECB) nepomáhala rozvoju Európskej únie ani riešeniu dlhovej krízy. Po vypuknutí ostatnej svetovej krízy (2008), ktorá sa na náš kontinent rozšírila zo Spojených štátov, ECB nesmela poskytovať pôžičky členským štátom EÚ, iba súkromným bankám, ktoré ich obratom ruky posúvali – za viacnásobné úroky – vládam. ECB by mala slúžiť štátom, a nie nahrávať zisky súkromným bankám. Hoci v poslednom období vytlačila bankovky v hodnote bilióna eur, neprejavilo sa to na znížení nezamestnanosti a na zlepšení životnej úrovne Európanov.
Nemožno sa preto čudovať, že nespokojnosť – ak u nás ako aj v iných členských krajinách – narastá. Je načase, aby jej príčiny európski lídri začali systémovo riešiť a využili synergie, ktoré jednotná Európa vytvára pre nás všetkých.
(prof. Mgr. Peter Štarchoň, PhD. je poslanec NR SR za politické hnutie SME RODINA – Boris Kollár v NR SR pôsobí aj vo finančnom výbore)