Rozhovor s ADRIANOU PČOLINSKOU, poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky
Z akej rodiny pochádzate?
Najmä pod vplyvom udalostí posledných mesiacov, kedy sme svedkami spochybňovania elementárnych morálnych a etických pilierov našej spoločnosti, by som povedala, že pochádzam z tradičnej slovenskej rodiny. Mala som v živote obrovské šťastie na milujúcich rodičov, ktorí mi dali nielen život, ale nekonečnú rodičovskú lásku a zároveň vieru v lásku a tú najlepšiu výchovu akú dieťa môže dostať. Puto, ktoré medzi mojimi rodičmi bolo a je, môžem, najmä z pohľadu dnešnej doby, pokojne hodnotiť ako výnimočné a krásne a ja som vďačná za to, že som mala možnosť toto každý deň na vlastné oči vidieť a žiť v atmosfére dokonalej rodinnej pohody.
Keby som však mala túto otázku pre čitateľa aj trochu odľahčiť, tak môžem aj hrdo konštatovať, že zo strany mojej žiaľ už nebohej maminky rodokmeň siaha k rodine Mórica Beňovského, ktorý bol rodákom z Vrbového, bol kráľom Madagaskaru a tiež významným kolonizátorom, spisovateľom, mal hodnosť plukovníka a bol tiež napríklad aj veliteľom poľskej armády.
Čo ste vyštudovali a v akej oblasti ste pôsobili pred vstupom do politiky?
Mám skončenú Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor učiteľstvo všeobecno-vzdelávacích predmetov. V rámci ďalšieho postgraduálneho štúdia som sa prioritne sústreďovala na oblasť jazykovedy a teórie komunikácie, v ktorej som sa aj habilitovala a získala titul docent.
V podstate ihneď po skončení vysokoškolského štúdia som zostala pôsobiť na katedre anglického jazyka a literatúry na mojej alma mater a k dnešnému dňu môžem konštatovať, že sa prednáškovej činnosti na vysokých školách kontinuálne venujem už 17 rokov. Popri tom som mala obdobia a príležitosti, kedy ma to ťahalo aj do komerčnej sféry, ktorá je absolútne odlišná od pokojného akademického sveta vysokých škôl a prednáškovej činnosti a považujem ju tiež za veľmi atraktívnu. Taktiež som dosť dlhý čas podnikala v segmente služieb súvisiacich s tlmočením, prekladom a jazykovými kurzami, čo v podstate kopírovalo moje odborné zameranie.
Ste politička, vysokoškolská pedagogička, manželka, matka. Ako sa to všetko dá zosúladiť?
Priznám sa, že sú dni, kedy mám pocit, že „meliem z posledného,“ ale aj napriek tomu som šťastná, že mám takéto životné tempo a robím to, čo robím. Som totiž typ človeka, ktorý ak má pracovať, tak potom nech to má zmysel a chcem robiť na 110 %. Desí ma trochu predstava, skončiť v práci o 13:30 a nevedieť čo ďalej s načatým dňom. Našťastie som typ človeka, ktorý sa nikdy nebude nudiť a vždy si nájde nejaký predmet záujmu :).
„Úroveň parlamentnej kultúry nedegradujú konkrétne politické strany, ale jednotlivci.“
A na otázku ako sa to všetko dá zvládnuť, je myslím jednoduchá odpoveď. V prvom rade človek musí sám chcieť to bremeno a záťaž niesť a vedieť, prečo to robí. Ale bez podpory najbližšej rodiny a blízkych to nie je možné zvládnuť plnohodnotne. Ja mám to šťastie na skvelú rodinu, ktorá ma obklopuje, na manžela, ktorý ma vie zastúpiť v dňoch, keď napríklad prebieha rokovanie pléna do neskorých večerných hodín. Mám šťastie na môjho ocinka, ktorý príde po večeroch povarovať vnučku, keď my s manželom chceme ísť s priateľmi na večeru alebo do divadla. Jednoducho bez opory rodiny a skvelého rodinného manažmentu by to bolo oveľa ťažšie.
Ako hodnotíte úroveň parlamentnej kultúry? Ide politikom o ľudí?
Nechcem sa pri tejto otázke pasovať do pozície nejakého politického „harcovníka,“ ktorý prešiel niekoľkými volebnými obdobiami v parlamente a má možnosť porovnávania súčasného stavu s minulým, ale určite Vám môžem povedať svoj názor po štyroch rokoch strávených v parlamente. Súčasný stav parlamentnej kultúry nie je katastrofálny, ale máme teda na čom pracovať, aby sme mohli nazvať náš parlament kultúrnym a dôstojným miestom, kde sa konštruktívne riešia problémy ľudí a slovenského národa. Poviem Vám že úroveň parlamentnej kultúry nedegradujú konkrétne politické strany, ale jednotlivci.
Niekedy zostávam v nemom úžase a je mi naozaj smutno, keď počujem názory niektorých kolegov a vidím ich správanie a inokedy mi je žiaľ aj do smiechu nad tým divadlom čo sa tam neraz odohráva. Politiku vnímam v ideálnom prípade ako miesto, kde má hrať prvé husle snaha pomôcť ľuďom a povzniesť národ k lepšiemu a to nástrojmi ako inteligencia, konštruktívnosť, diplomacia a kultúra prejavu spojená so sofistikovaným štýlom nekompromisnej argumentácie s cieľom tvrdo presadiť svoj názor a riešenia pre dobro človeka/ľudí, avšak bez útočného a hanlivého osočovania politického protivníka.
A toto nášmu parlamentu kvôli niektorým jednotlivcom naprieč politického spektra chýba. Avšak treba povedať, že každá akcia má svoju reakciu a tak, každý by mal v prvom rade začať so skultúrňovaním svojho prejavu najprv u seba.
Aké vlastnosti by mala mať žena, ktorá pôsobí v politike?
Podľa mňa by mala mať presne také isté vlastnosti ako muž, ktorý chce pôsobiť v politike, avšak žena má tú pridanú hodnotu, že svojím zovňajškom a vystupovaním môže vniesť do tvrdého politického boja trochu ľudskej jemnosti. V prípade, že si je vedomá sily, ktorú môže mať jej osobnostný potenciál a vonkajšie vyžarovanie, môže tiež v nemalej miere prispieť aj k odľahčeniu nepríjemných názorových rozdielov, ktoré sa v politickom boji prirodzene objavujú.
V každom prípade je nevyhnutné ako pre muža politika, tak aj pre ženu političku to, aby vnímali proces kreovania politických dohôd a riešení ako dynamický a neboli frustrovaní z toho, ak sa veci nevyvíjajú vždy podľa ich predstáv. Je potrebné byť v politike flexibilný, disponovať odolnosťou voči stresu, nebyť fixovaný na stereotypy a najmä, človek si musí držať odstup a nadhľad a nebrať si veci osobne. Ja sa držím hesla, že každá senzácia trvá tri dni a treba byť odolný typ osobnosti bez paranoidných sklonov.
„Mojou snahou je pomôcť tým najmenším, ktorí to potrebujú ako soľ, pomôcť deťom a rodičom týchto detí.“
Ako sa správajú muži – politici, k ženám?
Podľa môjho názoru sa konkrétny muž správa k žene na základe toho, aký je to človek, akú má výchovu, povahu a osobnosť, a nie na základe toho, či je politik alebo nie.
Pred časom ste prišli s iniciatívou „asistenti do škôl namiesto jedného obrneného transportéra.” O čo išlo?
Mojou snahou je pomôcť tým najmenším, ktorí to potrebujú ako soľ, pomôcť deťom a rodičom týchto detí. V školách zabezpečiť asistentov, po ktorých je objektívne čoraz väčší dopyt. Pri schvaľovaní rozpočtu som prostredníctvom môjho pozmeňujúceho návrhu žiadala vyčleniť zo štátneho rozpočtu finančný objem v hodnote jedného obrneného transportéra a účelovo ho viazať na zabezpečenie asistentov pre deti v školách. Žiaľ, táto moja iniciatíva nenašla dostatočnú podporu u koaličných kolegov v parlamente. Som však naozaj veľmi rada, že táto téma opäť rezonuje v parlamente a budeme sa ňou seriózne zaoberať.
Venujete sa školstvu. Ktoré sú najväčšie problémy v tejto oblasti?
V prvom rade je to kvalita vzdelávania, ktorá do značnej miery závisí od kvality pedagógov. A kvalita niečo stojí. V tejto súvislosti vidím ako problematické nízke platy, systém prípravy budúcich učiteľov a nedostatočný spoločenský status pedagóga.
Na mnohých školách sa žiaci dodnes učia v ošarpaných triedach, bez kvalitných učebníc, študenti bývajú v hrozných internátoch. Deti, ktoré to potrebujú, nemajú v škole asistentov, psychológov, špeciálnych pedagógov. Naše školstvo je prebyrokratizované. Obsah učiva je málo orientovaný na využitie v praktickom živote. Školy nedostatočne pripravujú svojich absolventov na budúce povolanie. A takto by sme mohli, bohužiaľ, pokračovať…
„Boris Kollár je človek, ktorý má reálne videnie sveta, vďaka čomu je aj úspešný podnikateľ, má dobré srdce so zmyslom pomôcť ľuďom, kde sa dá.“
Prečo je hnutie SME RODINA – Boris Kollár tou pravou zmenou pre Slovensko?
Viete, nejaký múdry človek kedysi povedal, že do politiky by mali vstupovať bohatí ľudia a ja s týmto tvrdením súhlasím. Náš šéf, Boris Kollár, je úspešný podnikateľ so zmyslom pomáhať pri vlastnom blahobyte aj druhým ľuďom. Keď som pred štyrmi rokmi pred vstupom do politiky čítala rozsiahly rozhovor s ním na rozličné spoločensko-politické témy, tak sa mi nesmierne páčil jeho pohľad na svet a to, kde vidí Slovensko napríklad v časovom horizonte 30-40 rokov.
V istom momente Boris pochopil, že nemá toľko peňazí, aby dokázal pomôcť každej slovenskej rodine, ktorá to potrebuje, a tak si povedal, že jediná cesta je systémovo zmeniť chod našej krajiny k lepšiemu z pozície politika, ktorý má legislatívnu právomoc tak reálne urobiť. Sledujúc Borisa štyri roky v parlamente môžem spokojne povedať, že tejto svojej myšlienke ostal aj verný. A s cieľom toto dosiahnuť, my, hnutie SME RODINA, sa neuchyľujeme k prázdnym hádkam a osočovaniu našich kolegov v parlamente, ale namiesto toho hlasujeme za každý jeden dobrý návrh bez ohľadu na to, kto je predkladateľom návrhu zákona.
Čo by ste zaželali našim čitateľom?
Pevné zdravie, kopec šťastia a radosti v živote a vo voľbách 2020 dobrý úsudok, aby sa podarilo naplniť Borisovi Kollárovi jeho víziu o lepšom a úspešnejšom Slovensku a jeho spokojných obyvateľoch.
doc. PaedDr. Adriana Pčolinská, PhD.