VIDEO Slovenskému pôdohospodárstvu chýba v prvom rade koncepcia, to, čo tu máme dnes, sú chaotické výkriky do tmy. Ministerstvo pod vedením SNS nerobí okrem marketingu prakticky nič. Tvrdia síce, že robia, no výsledky nie sú. To je, ako keď príde syn domov zo školy a bude vám tvrdiť, že celý deň sa učil, no aj tak donesie päťku. Slovenskí pestovatelia bijú na poplach, že ak sa niečo rýchlo nezmení, krajina nakoniec ostane plne závislá od dovozu, hovorí expert na pôdohospodárstvo a tímlíder hnutia Sme rodina pre túto oblasť Jaroslav Karahuta. Aký má názor na dvojitú kvalitu potravín, privatizáciu v agrorezorte či kontroverznú daň na mäso?
Foto: df zdroj: www.parlamentnelisty.sk
Popis: Tímlíder hnutia Sme rodina pre pôdohospodárstvo Jaroslav Karahuta
Hnutie Sme rodina tvrdí, že pôdohospodárstvo je dlhodobo v kríze. Môžete to rozviesť, kde sú najväčšie problémy?
Z nášho pohľadu tá kríza je v dvoch rovinách. Prvá je faktická. Výsledky, ktoré dosahuje rezort pôdohospodárstva, dlhodobo za niekoľko rokov sa nemenia a ani za posledné dva roky sa nič nezmenilo. Je to otázka potravinovej sebestačnosti, podielu slovenských výrobkov na trhu a ekonomiky poľnohospodárskej produkcie. Vo všetkých týchto ukazovateľoch sme najhorší v Európskej únii. Naša úroveň potravinovej a poľnohospodárskej produkcie je na úrovni rozvojových štátov. My vyrábame suroviny, vyvážame ich a dovážame hotové výrobky. Takže pridanú hodnotu nechávame niekde v zahraničí. To je jedna vec. Druhá rovina je otázka transparentnosti. Pokiaľ chceme, aby naše poľnohospodárstvo fungovalo a potravinársky priemysel sa nám rozvíjal, musíme mať stanovené jasné pravidlá. A nie také chaotické výkriky do tmy, ako je teraz takzvaná zelená nafta. Musíme napríklad rok dopredu zverejňovať našim poľnohospodárskym producentom, čo ich čaká na budúci rok, a vtedy sa aj ten producent vie nachystať. Príklad, na budúci rok bude trebárs podpora na cesnak, tak si producenti povedia, ideme pestovať cesnak, a pripravia sa. To, že takýto systém funguje, potvrdzujú v Čechách, ale najmä v Poľsku. Podpora investícií, ktorá u nás nefunguje a je netransparentná, je v okolitých štátoch úplnou samozrejmosťou.
Kedy sa začal tento úpadok, prečo a kde vlastne hľadať vinníkov?
Celý úpadok je spôsobený tým, že ministerstvo pôdohospodárstva, ktoré je garantom výživy, nemá žiadnu koncepciu. Koncepcia rozvoja pôdohospodárstva, ktorá je rozpísaná na asi 600 stranách, je dokument, tak to vyzerá, ktorý asi nikto nikdy ešte nečítal. Čiže pokiaľ chceme niečo robiť, musíme mať najprv jasnú víziu a koncepciu. To je to, na čo aj ja ministerku Matečnú stále vyzývam. Druhá vec je potom, že na to, aby to fungovalo, musí byť správne nastavené financovanie. Od roku 2004 prešlo už 14 rokov. Dnes sme v situácii, keď už nemusíme sami nič vymýšľať, ale môžeme sa učiť od susedov. Prečo to neprebrať od susedov, keď to funguje? Preberme to dobré. Ale zdôrazňujem, bez konceptu a transparentnosti to nepôjde.
Spomenuli ste pojem potravinová sebestačnosť. Čo konkrétne si má bežný človek predstaviť pod týmto pojmom?
Potravinová sebestačnosť je schopnosť štátu pokryť výživové nároky svojich obyvateľov domácou produkciou. Čiže pokiaľ je štát na 100 % sebestačný, znamená to, že všetky potraviny, ktoré sa v ňom skonzumujú, boli v ňom aj vyrobené z domácich surovín a domácimi producentmi. Takáto 100-percentná sebestačnosť je, samozrejme, nereálna a nezmyselná, a preto ju ani nikdy nebudem podporovať. V otvorenej ekonomike totiž musí štát dať ľuďom možnosť prístupu aj k iným ako len domácim produktom. Naša predstava je taká, že Slovensko sa bude dať v tomto kontexte považovať za potravinovo sebestačné vtedy, keď bude domáca produkcia potravín predstavovať aspoň 75 %.
Myslíte si, že je reálny predpoklad v dohľadnom čase takúto sebestačnosť dosiahnuť?
Ešte možno pred dvomi, tromi rokmi by sa dalo hovoriť o horizonte 5 až 6 rokov. No vzhľadom na to, aký je dnes stav, a na to, že nové programové obdobie sa začne až v roku 2020, tak za predpokladu, že nová vláda, ktorá rezort prevezme v tom roku 2020, urobí správne systémové opatrenia, viem si predstaviť, že okolo roku 2024 by sme sa mohli dostať na úroveň nejakých 60 %.
Foto: df, zdroj: www.parlamentnelisty.sk
Jaroslav Karahuta počas tlačovej konferencie hnutia Sme rodina spolu s lídrom hnutia Borisom Kollárom (vľavo) a poslancom NR SR Petrom Pčolinským.
Bola Slovenská republika už v minulosti potravinovo sebestačná?
Bola. A v tom čase sa dokonca naša sebestačnosť pohybovala na úrovni približne 90 %. Ale to bolo spojené s politickým systémom, v ktorom sme sa nachádzali. Dobre viete, že vtedy bol limitovaný dovoz a predávali sa len československé výrobky. Ale, ako som hovoril, nepovažujem za správne trvať na 100-percentnej sebestačnosti. Tých 75 % je pre nás ako otvorenú ekonomiku dostačujúcich.
Okrem pojmu potravinová sebestačnosť sa často spomína aj pojem potravinová bezpečnosť. Môžete aj tento termín trochu priblížiť človeku, ktorý sa touto problematikou hlbšie nezaoberá?
Potravinová bezpečnosť je ústavný nárok každého občana na to, aby mal zabezpečený prístup k zdravým a plnohodnotne výživným potravinám. Pre občana je to nárok, pre štát povinnosť. Potravinová bezpečnosť je aj súčasťou základných ľudských práv. No a táto bezpečnosť sa dosahuje cestou už spomínanej sebestačnosti. Keď sme sebestační a dokážeme vyprodukovať dostatok domácich potravín, tak sme schopní zabezpečiť bezpečnosť. Je paradox, ktorý sa deje na Slovensku, že potravinovú bezpečnosť rezort prezentuje cestou kvality potravín, ktoré máme na pultoch supermarketov. To s tým nemá nič spoločné, to je kvalita a to je niečo iné.
Keď už ste načali tému kvality potravín, prejdime teda k tomu. Tímlíderka SaS pre pôdohospodárstvo Jarmila Halgašová sa v rozhovore pre Parlamentné listy vyjadrila, že v posledných mesiacoch venuje agrorezort zbytočne veľa pozornosti téme dvojakej kvality potravín, pričom zďaleka nejde o najvážnejší problém slovenského pôdohospodárstva. Aký je váš názor na túto problematiku, súhlasíte s pani Halgašovou?
Dvojitú kvalitu potravín považujem jednoznačne za marketing zo strany ministerstva. V situácii, v ktorej sa Slovensko nachádza, teda že sme z dvoch tretín závislí od dovozu, by sme mali kontrolovať najmä bezpečnosť potravín, aby naši občania nekonzumovali nezdravé potraviny. Téma dvojitej kvality potravín ale nie je o zdravotnej nebezpečnosti, ale o zložení potravín. Tým, že sa téma dvojitej kvality vyniesla na verejnosť, sa prekryla kopa iných problémov, ktoré na Slovensku máme, lebo ide o tému, ktorá je silne medializovaná a podporovaná aj premiérom. A výsledok je v konečnom dôsledku taký, že sa nepriamo podporil predaj zahraničných výrobkov. Pretože človek, ktorý celé toto sleduje v médiách a nemá dostatočné skúsenosti z oblasti kvality potravín, si na základe informácií, ktorých sa mu dostáva, povie, že rakúsky výrobok je lepší ako slovenský. Potom ide radšej do Hamburgu a kúpi si výrobok tam. Čiže ministerka urobila jednu veľkú neúmyselnú chybu, že takto nepriamo podporuje zahraničné výrobky. Dôkazom je situácia v Českej republike, ktorá sa do istej miery pridala k našej ministerke v tomto boji s dvojakou kvalitou, a potom vyšla v médiách informácia, že sa v Česku o 10 % zvýšil dovoz a predaj nemeckých potravín. Lebo ľudia boli masírovaní, že nemecké výrobky sú lepšie ako české. Absolútne nemalo ministerstvo premyslené takéto možné dosahy. Táto téma je čisté zavádzanie a čistý marketing. Nemá to nič spoločné s riešením potravinovej sebestačnosti, ktorá by mala byť prioritou rezortu. Akurát ju týmto zakrývajú.
Ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná Zdroj: TASR
Ministerka Matečná tvrdí, že súčasný stav slovenského pôdohospodárstva zavinili predchádzajúce vlády, ktoré tento rezort dlhodobo odsúvali na vedľajšiu koľaj. A naopak, že práve SNS vďaka 30-miliónovej štátnej dotácii doteraz pre agrorezort urobila najviac. Aký je váš názor na takéto tvrdenie?
Keby boli urobili vôbec niečo okrem marketingu, tak by bola v prvom rade iná situácia so slovenskými výrobkami na našom trhu. Ale hlavne, čo potvrdzuje, že pani ministerka nehovorí pravdu, každoročne sa zverejňuje saldo zahraničného obchodu a my od roku 2011 lámeme rekordy. Každý rok je naše záporné saldo vyššie. V roku 2016 bolo saldo mínus 1 miliarda 270 miliónov, na rok 2017 už to bude vyše 1,3 miliardy. Takže toto nesedí s tvrdením, že niečo robia. Pretože ak sa niečo robí, musí sa to niekde aj prejaviť a tu sa to očividne neprejavuje. Nie je žiadny hmatateľný dôkaz toho, že by niečo robili. To je presne, ako keď príde syn domov a povie: „Dostal som päťku, ale celý deň som sa učil,“ viete, čo z toho, aj tak dostal päťku. Saldo ide kontinuálne k horšiemu, a to preto, lebo nemáme žiaden koncept, žiaden cieľ. Pani Matečná síce promuje domáce výrobky, ale bojí sa dnes povedať, koľko chceme mať podiel predaja domácich výrobkov v roku 2020. Lebo hneď ako použijete konkrétne číslo a termín, ste kontrolovateľní. Zahmlievanie je ideálne.
Spomínate ministerkino promovanie domácich výrobkov, pristavme sa teda pri tom. Ako vnímate jej politiku v tomto smere a fakt, že chodila osobne otvárať pultíky s lokálnymi potravinami do známych obchodných reťazcov?
V prvom rade, ešte som nevidel, aby minister pôdohospodárstva, ktorý je zodpovedný za výživu ľudí, robil tlačové konferencie v zahraničných supermarketoch. Toto ešte nikde nebolo. Myslím si, že išlo hlavne o marketing. Po druhé, to možno fungovalo jeden deň, ale nedávno som si prešiel pár obchodov a vyslovene som hľadal tie slovenské výrobky a nenašiel som ich, nie sú. Čiže toto určite nie je správny postup ministra. Ale vráťme sa k tomu prečo. Keď ministerka hovorí, kupujte slovenské ovocie, slovenskú zeleninu. Produkciu zeleniny máme na Slovensku na úrovni 15 %, produkciu ovocia 10 %. My teda ani teoreticky nedokážeme pokryť potreby našich ľudí s týmto ovocím a zeleninou, keďže ich nepestujeme. Ale keby sme aj pestovali, kde ich uskladníme? My nemáme ani logistiku, nemáme sklady. Ešte aj to málo, čo máme, naša žalostná produkcia jabĺk, ani tým ovocinárom, ktorí sa snažia, nepomôžeme nejakými finančnými prostriedkami, čo je bežné v okolitých štátoch. Oni už vážne hovoria, títo pestovatelia, že ak sa u nás rýchlo niečo nezmení, tak to bude o chvíľu ich koniec a Slovensko ostane 100-percentne závislé od dovozu.
Ministerka Matečná počas tlačovej konferencie k otvoreniu pultíka s lokálnymi výrobkami v jednej z prevádzok zahraničného supermarketu. Zdroj: TASR
Aký by bol podľa vás teraz ten správny prvý krok na ceste k zvýšeniu predaja slovenských výrobkov?
Ako som povedal, v prvom rade takéto výrobky musíme vôbec mať. Najrýchlejšia cesta vedie cez segment najmenšieho odporu, teda ovocie a zeleninu. Po prvé treba na to vyčleniť finančné prostriedky a potom treba mať vyriešenú logistiku dopredu na 12 mesiacov, nie tak ako dnes na dva, tri mesiace. Dnes sa slovenské potraviny predávajú najmä v obchodných reťazcoch. A tam je systém taký, že zmluvy sa podpisujú na minimálne 12 mesiacov, nie na sezónu. Takže ak chcem byť ako pestovateľ partnerom pre nejaký obchodný reťazec, tak musím garantovať sortiment v určitej kvalite a za určitú cenu na celý rok. Týmto treba začať.
Zatiaľ sme hovorili takmer výhradne o negatívach v slovenskom pôdohospodárstve, je však aj nejaká oblasť, kde sme na tom dobre?
Je, repka olejná. Jediné pozitívum slovenského poľnohospodárstva je repka olejka. To je jediná plodina, ktorej produkcia stúpa. Zaujímavé ale je, že ročne na dotáciách dáme na repku 60 miliónov eur a až 71 % z nej končí v zahraničí. Úplne smutné je, že minieme 60 miliónov na repku olejnú, ale iba 8 % na našom trhu tvoria slovenské oleje. Čiže repku vyvezieme a potom z Maďarska dovezieme hotový olej, pričom pridanú hodnotu necháme tam.
Keď sa obzrieme o 15 – 20 rokov dozadu, tak v agrosektore drasticky ubudol počet pracovníkov. Prečo mladých ľudí práca v poľnohospodárstve, prípadne pôdohospodárstve, dnes už neláka?
Na Slovensku je dnes priemerný vek pracovníka v poľnohospodárstve, ak sa nemýlim, niečo vyše 50 rokov. Tak sme prišli s projektom Mladý farmár, čo je vlastne projekt Európskej únie. Spustený bol v roku 2015. Dnes sa píše rok 2018 a my sme ešte neukončili ani prvé kolo tohto projektu. Ľudia, ktorí si podávali žiadosti pred troma rokmi, ešte ani len nedostali peniaze. V Poľsku, kde bol tento projekt spustený rovnako v roku 2015, sa v marci bude spúšťať už štvrté kolo. V Česku ukončili tretie. V apríli minulého roku ministerka Matečná v parlamente slávnostne oznámila radostnú správu, že konečne bude vyhodnotenie Mladého farmára. V júli sa začali rozdávať účastníkom projektu kladné rozhodnutia, že im teda budú poskytnuté v rámci projektu financie. A viete, čo sa stalo v decembri? Viacerí farmári dostali ďalšie rozhodnutia, ktorými sa rušili tie predchádzajúce kladné z júla a zmenili sa na záporné. A dôvod? Nedostatok finančných prostriedkov. Takto sa rozhodne nedá podporovať žiaden sektor v rámci ekonomiky. Poviem vám príklad, mladý manželský pár zo Stropkova si postavil malý chov sliepok na hlbokej podstielke na produkciu vajec. Tak sa ich pýtam, že koľko by podľa nich bola adekvátna dotácia pre taký malý podnik, ako postavili oni, aby sa mohol uživiť. Povedali mi, že keby dostali 5 000 eur ročne, boli by spokojní. To nie je vôbec veľa. A bavíme sa o chove 500 sliepok. No a teraz si zoberte, že veľké obchodné reťazce už od roku 2025 nebudú kupovať vajcia z klietkového chovu, ale iba z podstielkového. U nás sa 95 % vajec produkuje v klietkovom chove. V uplynulom roku vláda neurobila žiadne opatrenia pre rozvoj podstielkového chovu. Mladí, ktorí chcú dotácie, peniaze nedostanú, to je časovaná bomba. Keby sme tým, ktorí za vlastné peniaze nakúpia sliepky a chovajú ich, dali dokopy milión eur. Tak by sme mali 200 takých lokálnych chovateľov, ktorým sme dali po 5 000, a ich vajcia by boli podstielkové, lokálne kvalitné.
Medzi veľké problémy patrí v poľnohospodárstve aj rozdrobenosť pôdy. Ako riešiť tento stav?
U nás je táto rozdrobenosť spôsobené uhorským právom, ktoré tu máme. V prvom rade dnes musíme urobiť pozemkové úpravy, to je zásadná vec. Čiže identifikácia pozemkov a ich sceľovanie do minimálnych rozlôh. Predstavte si totiž, že máte pozemok v strede nejakého poľa a nedostanete sa k nemu inak ako vrtuľníkom. Keby sa urobili pozemkové úpravy, tak by sa to pole upravilo tak, že váš pozemok by sa presunul na okraj, aby ste k nemu mali prístup. Toto je prvá vec, ktorá sa musí okamžite začať robiť, aby sme naštartovali naše poľnohospodárstvo.
Ilustračné foto. Zdroj: TASR
Keď necháme súčasné problémy na chvíľu bokom a vrátime sa kúsok do minulosti, aký máte názor na privatizáciu štátnych podnikov začiatkom 90. rokov?
To je teraz už také zhodnotenie ako po vojne generál. Ale treba si uvedomiť, že Slovenská republika z hľadiska produkcie potravín nebola postavená na mnohých malých podnikoch, pri ktorých potom nie je problém, keď jeden vypadne. My sme boli postavení na veľkých spracovateľských závodoch. To znamená, že hneď ako padla sabinovská a trebišovská Frucona, zo dňa na deň skončili zeleninárska a ovocinárska výroba na východnom Slovensku. V tejto situácii, keby boli urobené opatrenia vo forme narýchlo budovaných malých spracovateľských závodov, dalo by sa to zachrániť. No miesto toho sme už 20 rokov bez produkcie ovocia a zeleniny. Veľké spracovateľské závody, na ktorých bol systém postavený, sa nemali len tak púšťať. Ibaže vtedy nikto neuvažoval nad tým, aký to bude mať dosah a že prídeme o sebestačnosť, a to bola zásadná chyba.
Mám na vás ešte jednu, možno pomerne kontroverznú otázku. Ešte koncom minulého roka sa objavila informácia, že v blízkej budúcnosti by sa mohlo mäso ako produkt zaradiť na zoznam spoločensky nebezpečných komodít, ktorých predaj je zaťažený špeciálnou daňou. Celkom reálne sa už o tejto možnosti hovorilo v dánskom, švédskom, ale aj nemeckom parlamente. Aký máte na túto problematiku názor? A viete si predstaviť, že by sme podobnú daň zaviedli aj na Slovensku?
Takúto daň nepovažujem za správnu cestu. Ja osobne by som skôr išiel cestou zdravej produkcie mäsa. Obzvlášť, keď dnes vieme, že aj napriek všetkým možným legislatívnym opatreniam proti používaniu antibiotík sa tieto lieky používajú naďalej. Takže skôr zdravšie mäso a tiež to kvalitné urobiť dostupnejšie pre ľudí. V zdanení mäsa nevidím zmysel.
Dôvodom predmetných debát však nebola len zdravotná stránka konzumácie mäsa, ale aj dosah produkcie na životné prostredie. Ani v tomto smere nepovažujete obdobnú daň za opodstatnenú?
Dosah živočíšnej výroby na životné prostredie je spojený s globalizáciou výroby. Keď v minulosti bola výroba rozdrobená na malé celky a dnes je obrovská centralizovaná globálna výroba, je jasné, že klimatický dosah stáda s 50 kravami je diametrálne odlišný od dosahu stáda s 2 000 kravami. Ja budem stále tvrdiť, že mali by byť producenti, tak malí, ako aj veľkí, no potraviny by mali vyrábať tí malí a veľkí by mali vyrábať komodity na výrobu týchto potravín. Ak by sme my dnes znížili živočíšnu výrobu, odrazilo by sa to znížení množstva organického hnoja. A pri nedostatku organického hnoja sa vystavujeme riziku, že tu budeme mať do 20 rokov polopúšť. Daň na mäso by ako opatrenie spôsobila len to, že živočíšna výroba by sa dostala do rúk veľkých bohatých globálnych hráčov, pre ktorých daň nie je až takým problémom, a bola by potlačená regionálna výroba. Výroby by sa presunuli centralizovane do niektorých krajín a mohlo by sa stať, že Slovensko by ostalo celkom bez živočíšnej výroby, a teda bez organického hnoja.
Zdroj článku: parlamentnelisty.sk
Autor: df/mr