Rozhovor s lídrom hnutia SME RODINA BORISOM KOLLÁROM
Ste známy tým, že už tridsať rokov nezištne pomáhate ľuďom. Začali ste s tým dávno predtým, než ste išli do politiky. Bohatých ľudí je veľa, ale málokto sa vie tak ako Vy podeliť s tými, ktorým sa darí menej. Prečo ste vlastne s pomocou ľuďom v núdzi začali?
Pochádzam z chudobných pomerov. Nenarodil som sa so zlatou lyžičkou v ruke ani na zlatom vankúši. Otec od nás odišiel, keď som mal dva roky.
Na desiatu som si robil chlieb s maslom a džemom, a keď došiel džem, tak som tam dal horčicu. Keď sme mali mäso, bolo to pre nás ako Vianoce. Na strednej škole som mal jedny nohavice, ktoré sa mi párali a často som si ich musel vlastnoručne zašiť. A keď som si ich vypral, tak som veľakrát musel ísť ďalší deň do školy v tých svojich jediných mokrých rifliach, keď nestihli vyschnúť. Celú jeseň som riešil, akú budem mať vetrovku, ktorá potom fungovala do školy, do kina aj vonku. Aj na tú sa mi však musela poskladať celá rodina.
Stará mama mi prispela zo sociálnej výpomoci, niečo som dostal od mamy a niečo mi poslala teta z Brna. Veľmi dobre viem pochopiť, čo je núdza a čo je to nemať dostatok.
Motiváciou teda pre vás bolo Vaše ťažké detstvo?
Mal som krásne a šťastné detstvo napriek tomu, že sme nemali dostatok. Žili sme v malom byte, v jednej izbe spávala mama s bratom Ľudom a v druhej ja s babičkou. Pomáhali sme si navzájom celá rodina a držali sme spolu. Tento moment ma ovplyvnil aj do budúcnosti. Zažil som si na vlastnej koži, aké je to nemať a byť odkázaný na pomoc druhých. Preto viem ľudí ohrozených chudobou pochopiť.
Mama bola v tomto úžasná. Keď dostala výplatu, vždy zobrala celú bandu detí z ulice a zobrala nás na kolotoče do lunaparku v Petržalke. Aj s tým málom, čo sme mali, sme sa vedeli podeliť. Od ranného detstva som videl, že rodina si pomáha, vie sa zomknúť, pomôcť si, no zároveň sa vie podeliť o to málo aj s druhými.
Kedy ste vlastne s finančnou pomocou ľuďom začali?
Bolo to pred Vianocami v decembri 1989. Začal som legálne podnikať ešte za socializmu, mal som napríklad zmrzlinový stánok, kde som predával zmrzlinu, ktorú som predtým celú noc varil, vozil som z Nemecka počítače. Bol som už vtedy na slovenské pomery bohatý človek. Pozeral som predvianočný program na rakúskej televízii Licht ins Dunkel (Svetlo v tme). Dole na obrazovke bežala lišta: Frau Schmidt 500 šilingov, Jonathan 1000 šilingov a podobne. Pýtal som sa babičky, čo to znamená. Dozvedel som sa, že to boli príspevky rodín, ktoré pomáhali ostatným. Vtedy som sa rozhodol darovať prvýkrát 100 tisíc československých korún. Na vtedajšie pomery to bola polovica ceny domu v Bratislave. Týmto som začal. Prečo práve takou sumou? Keď som sa pýtal starej mamy, koľko mám dať, povedala mi vtedy jednu vetu, ktorá ma ovplyvnila na celý život, a tá znela: „kolik můžeš,“ keďže babička bola z Moravy.
Prečo Vás babičkino odporúčanie, že treba dávať iným „kolik můžeš,“ až tak veľmi ovplyvnilo?
Pretože to je najvyššia možná miera, ktorú je človek ochotný dobrovoľne a zo srdca dať. S tým, že si to človek nevyčíta, je to tá najvyššia možná suma darovaná srdcom, a to je najkrajší dar, keď niečo robíš od srdca. Preto aj ten dar by mal byť v takej výške, aby si to robil s radosťou a odchádzalo to od teba s dobrou energiou. To stará mama pekne trafila a odvtedy sa týmto riadim. Takto pomáham už 30 rokov.
„Veľmi dobre viem pochopiť, čo je núdza a čo je to nemať dostatok.“
Viete približne povedať celkovú sumu, ktorú ste na pomoc iným ľuďom za tých 30 rokov vynaložili?
Tým, že o mne bolo verejne známe, že naozaj ľuďom finančne pomáham, tak sa na mňa dodnes obracajú stovky a stovky ľudí. Ide najmä o exekúcie, doplatky za lieky alebo zdravotné pomôcky a žiadosti o príspevok na zdravotnú starostlivosť. Neviem byť k týmto ľuďom ľahostajný, pretože sám som zažil ako dieťa aj ako podnikateľ situácie, keď sme si nevedeli poradiť sami a niekto cudzí nám úplne nezištne pomohol. Menovite by som chcel spomenúť sochára Emila Venkova. Tento pán spolupracoval s mojou maminou, keďže bola fotografka. Aj keď za prácu mala dostať 50 korún, neraz dostala 500 korún so slovami, že to má pre nás, deti. Vždy jej dal nezmyselne viac, aby nám mamina mohla kúpiť oblečenie a jedlo. Pomohol nám, pretože si to mohol dovoliť. Aj ja sa držím tohto pravidla: Keď môžem, vždy pomôžem. Nie som schopný pomáhať všetkým osobne. Ale v politike sa to cez zákony dá. Nikdy som sa nad tým nezamýšľal nad sumou, ktorou pomohol obyčajným ľuďom, ktorí sa dostali do neriešiteľnej situácie, ale odhadom je to niečo vyše 3,3 milióna eur. Dnes už je to viac, ale nikde si to nezapisujem, robím to od srdca, vždy vtedy, keď ma situácia človeka citovo zasiahne.
„Nedokážem byť k ľuďom v núdzi ľahostajný a snažím sa pomáhať, ako viem.“
Práve preto som sa rozhodol ísť do politiky, keďže som videl, že som nedokázal pomôcť každému, ktorému by som veľmi rád pomohol.
V čom ste po roku 1989 podnikali pred tým, než ste išli do politiky?
Hneď po zmene v roku 1989 som si založil prvú s.r.o. V roku 1991 som kúpil v malej privatizácii Donovaly a odvtedy sa venujem cestovnému ruchu. Pár rokov nato som sa dal dokopy s mestom Ružomberok a založili sme akciovú spoločnosť SKI PARK Ružomberok, ktorú som neskôr so ziskom predal. Takto som kúpil, zveľadil a so ziskom predal niekoľko ďalších lyžiarskych stredísk na Slovensku. FUN RÁDIO som kúpil v roku 1999, vlastním ho dodnes. Ale popri FUN RÁDIU som opäť rozbehol viaceré rádiá, ktoré som potom predal. V určitom období som vlastnil aj letecké opravovne v Bratislave, či rôzne realitné projekty. Za život som založil asi 50 firiem, z ktorých som približne 40 neskôr predal. Dodnes podnikám, ale už to neriadim ja, keďže som ústavný činiteľ a nemôžem byť vo výkone, som už len vlastníkom.
Ste jedným z mála politikov, ktorý v politike drží svoje slovo. Pred minulými voľbami ste sľúbili, že nepôjdete do vlády so Smerom a aj ste to na rozdiel od Procházku a Bugára dodržali. Ocitli ste sa preto v opozícii a ako všetci vidíme, SMER-SD a SNS odmietajú Vaše návrhy zákonov iba preto, že nie ste s nimi vo vláde. Podarilo sa Vám napriek tomu aj z opozície niečo presadiť, čo konkrétne ľuďom pomohlo?
Jeden príklad za všetky: podarilo sa nám znížiť odmeny exekútorom na polovicu a stanoviť horný strop na poplatky, ktoré môžu pre seba exekútori vymáhať. Vďaka nám sa už nemôže stať, že niekto dlžil 700 eur a o 10 rokov od neho exekútor vymáhal 12 tisíc. Týmto sme ochránili tisíce a tisíce rodín od finančného bankrotu. Ale toto nám nestačí. Trikrát sme predkladali aj exekučnú amnestiu, ktorá neprešla, a preto ju presadíme do nového vládneho programu. To vôbec neznamená, že nemáte platiť svoje dlhy. Istinu musí zaplatiť každý, ale s tými nezmyselne vysokými poplatkami a úrokmi z úrokov musí pomôcť aj štát. Keď štát oddlžil banky alebo Širokého Váhostav, musí prísť konečne čas aj na pomoc zadlženým ľuďom.
Prečo vlastne Smer a SNS odmietajú pomôcť týmto ľuďom?
Asi ide o tvrdosť srdca, akoby im to bolo jedno, že títo ľudia už nevedia, ako ďalej. Do konca života sa už sami nevymotajú z dlhov, trpia tým aj ich deti. Alebo u niektorých vládnych politikov mám podozrenie, že konajú v prospech exekútorov a vymáhačských spoločností. Nerobme si ilúzie, ide o špinavý biznis, kde kvôli pár tisíc eur dlhov často oberú človeka o strechu nad hlavou. Toto musí skončiť, pre nás je pomoc týmto ľuďom jasná programová priorita.
Čo je dnes okrem dlhov najväčší problém obyčajných ľudí na Slovensku?
Osobne si myslím, že vládne garnitúry, ktoré tu boli doteraz, priniesli jednu veľkú mizériu a vyštvali vyše 300-tisíc ľudí za prácou do zahraničia. A tí ostatní tu drú za drobný peniaz alebo sú ohrození chudobou. Ľuďom veľmi prekážajú nízke platy a dôchodky.
Nemôžu si dovoliť svojim rodinám zabezpečiť dôstojný a slušný spôsob života. Žijú z ruky do úst. Slovensko patrí v rámci európskych krajín k najzadlženejším krajinám. Dnes je už miera zadlženia vyššia, ako je miera majetku. Rodiny sú viac dlžné, ako reálne majú. Kde je ten ekonomický zázrak, keď si ľudia aj novú práčku alebo chladničku musia kupovať na splátky?
Myslíte si, že toto je ten dôvod, prečo ľudia nedôverujú politikom?
Ľudia za tridsať rokov nepocítili žiadnu zmenu. Vidia len politické garnitúry, ktoré sa tu menia a robia pre svojich ľudí. Politici sa pozerajú na ľudí len cez svoju peňaženku, snažia sa ich čo najviac okradnúť a ožobračiť. Robia sa tu reformy bez toho, aby sa pozeralo na to, ako to postihne bežných ľudí. Používa sa tu dvojaký meter. Obyčajní ľudia sa nevedia domôcť spravodlivosti, trápi ich korupcia. A kým ľudia žijú v chudobe, politici sa venujú sebe, svojim záujmom a záujmovým skupinám. Tesne pred voľbami prídu so sociálnymi balíčkami. To je úplná nehoráznosť, najprv z tých ľudí spravia sociálne prípady a potom im hodia omrvinky vo forme sociálnych balíčkov.
V čom je rozdiel medzi Vami a týmito vládnymi politikmi?
Ak chceme na Slovensku dosiahnuť skutočnú zmenu, musíme zmeniť v prvom rade to, ako vnímajú politici bežných ľudí. Je nesmierne dôležité, aby politici ľudí chápali, mali sociálne cítenie a schopnosť podeliť sa o úspech. Politici nesmú ľudí vnímať cez štatistiku ako čísla, ale musia za nimi vidieť reálne ľudské príbehy. Pretože jedine tak môžu vzniknúť zmysluplné zmeny, na ktoré tu obyčajní ľudia čakajú tridsať rokov.
My chceme ľuďom pomôcť. My sa nemusíme báť, pretože my sme ľudí neokradli. Ale vláde a oligarchom neostáva nič iné, len narýchlo zalepiť ľuďom oči cez sociálne balíčky.
„Je nesmierne dôležité, aby politici ľudí chápali, mali sociálne cítenie a schopnosť podeliť sa o úspech.“
Pred voľbami sa opäť zjavili nové strany, ktoré tvrdia, že prišli robiť novú politiku. Vedú ich však v skutočnosti starí politickí matadori. Ako sa pozeráte na túto dvojtvárnosť?
Každý súdny človek vidí, aké je to komické, ak napríklad pán Beblavý z PS/SPOLU tvrdí, že je nová tvár. Veď robil roky pravú ruku Kaníkovi, bol s Miklošom, Dzurindom aj Procházkom.
Treba si uvedomiť, že mnoho ľudí v politike sa iba tvári, že sú noví. Pritom však celý čas parazitovali a boli zapojení do rôznych káuz, akými bola napríklad Gorila. Z nej pochádza veľa „nových“ politikov, avšak v tom čase sa ani jeden z nich neozval alebo na znak nesúhlasu neodišiel. V tichosti si poberali benefity a dnes sa tvária ako najčistejší z čistých.
Veľkou politickou témou je aj to, či sa Smeru podarí opäť zostaviť vládu. Išlo by hnutie SME RODINA do vlády so Smerom?
To, čo dnes predstavuje Smer, je pre nás nepredstaviteľné, a preto vládu so Smerom vylučujem. Nepredstaviteľná je pre mňa aj vláda s ĽSNS, neakceptujem tie ich reči o tom, že sa nevedia vyjadriť k Tisovi a holokaustu.
Čo sa týka vlády, dáme si programové podmienky, napríklad pomoc zadlženým ľuďom, rodinám s deťmi, zásadné zníženie poplatkov za energie, zníženie nákladov na bývanie. Budeme za tie podmienky tvrdo bojovať a keď nám ich nesplnia, tak s nimi do vlády nepôjdeme. Budem pokojne aj v opozícii, ale kúpiť sa nenechám. Ja nezradím ľudí kvôli nezmyselnej vidine nejakého ministerstva.
Vaše hnutie vo zvýšenej miere podporujú ženy. Ako si to vysvetľujete?
Už pri vstupe do politiky som hovoril, že chcem chrániť rodiny. A matka s dieťaťom je synonymom rodiny. Tak ako som sa vedel postarať o svoju rodinu, aj keď ju mám neštandardnú, tak sa chcem postarať aj o ostatné rodiny na Slovensku. A tie matky to vycítili. Cítia, že nehrám divadlo a nemusím nič skrývať. Ja mám srdce na dlani, a tým pádom ma vedia rýchlo prečítať. Vidia, že si pomáhame aj vo vlastnej rodine a že sa o ňu vždy postarám. Preto som uveriteľný, že sa budem vedieť postarať aj o ľudí, ktorí to najviac potrebujú. Preto to asi najviac rezonuje práve u žien.
Aké ponaučenie ste si priniesli z podnikania do politiky?
V podnikaní platia nejaké pravidlá, ktoré by sa mali dodržiavať. Keď som raz dal niekomu slovo, tak to platilo. Nemuseli ste si so mnou urobiť ani zmluvu. Ak raz niečo poviem, tak to aj dodržím. Toto som si priniesol do politiky, avšak politika ma vyškolila. V nej to vôbec nechodí ako v biznise. V biznise je za tridsať rokov trh vyčistený. Presne viete, kto je klamár, kto okráda a s kým sa neoplatí jednať. Ale v politike je málokto taký, na koho by sa dalo spoliehať. V podnikaní mi vždy išlo o to, že to musí uživiť nielen zamestnancov, ale aj ich rodiny. A to som si priniesol aj do politiky. Ak to má mať celé zmysel, tak by politika mala uživiť 5 miliónov ľudí.
V čom chcete priniesť zásadnú zmenu po voľbách?
Chceme ochrániť ľudí pred ďalším sklamaním, aby neboli znovu oklamaní. Tu sa 30 rokov striedali iba dve politické garnitúry. Jedna sa starala o horných 10 tisíc, o oligarchov a ich pucipajtášov – to boli tie vlády Mečiara, Fica, Danka a Slotu. Alebo ich striedali vlády Dzurindu, Mikloša, Kaníka, Beblavého, ktoré sa starali iba o zdravých a úspešných 500 tisíc ľudí, ktorí si dokázali pomôcť aj sami, keď to bolo treba. Kto sa ale postará o tých zvyšných 5 miliónov ľudí, ktorí potrebujú aj pomoc od štátu? Z ďalších nových reforiem sa títo ľudia nenajedia.
„Verím, že Slovensko bude náš domov, ktorý naše deti uživí a dá všetkým ľuďom dôstojný život.“
Iba my v SME RODINA sme zárukou, že v novej vláde po voľbách bude niekto chrániť aj záujmy týchto 5 miliónov normálnych pracujúcich ľudí. Že sa na nich nová vláda nevykašle, že zmena po voľbách bude mať sociálny rozmer, sociálne cítenie. Že sa budeme pozerať na ľudí srdcom, a nie ako na čísla cez makroekonomické štatistiky. Toto viem garantovať iba ja a SME RODINA.
Ako hodnotia Váš vstup do politického ringu Vaše deti? Stíhate sa im venovať?
Môj vstup do politiky si najviac odnášajú moje deti. Práci sa venujem 12 až 16 hodín denne. Prakticky nemám žiaden voľný víkend. Buď ho trávim v televíznom štúdiu v politickej debate, alebo sme v regiónoch medzi ľuďmi. A moje deti s tým majú skutočne problém, trápi ich, že sa nevidíme tak často. Ale, samozrejme, každú voľnú chvíľu venujem práve im.
Viete, v politike som aj kvôli svojim deťom. Aby sme zo Slovenska urobili štát, v ktorom budú chcieť žiť. Na ktorý budeme môcť byť všetci hrdí, že sme niečo spolu dokázali. Nech naše deti idú na skusy do sveta, nech idú študovať, to je v poriadku. Ale chcem zo Slovenska urobiť štát, kam sa budú môcť vrátiť, budú tu chcieť žiť so svojimi rodičmi. Verím, že Slovensko bude náš domov, ktorý naše deti uživí a dá všetkým ľuďom dôstojný život. Keď sa mi toto podarí, tak to celé bude mať zmysel.
Mgr. Boris Kollár