Mám 422 priateľov. No napriek tomu som osamelá. Rozprávam sa s nimi každý deň, a napriek tomu ma nikto z nich vlastne nepozná…
Problém, ktorý mám je rozdiel medzi pohľadom do ich očí a pohľadom na meno na obrazovke.
Zastavila som sa, otvorila oči, rozhliadla sa a uvedomila si, že tá sieť, ktorej hovoríme sociálna, je iba o zapínaní našich počítačov a zatváraním našich dverí. Pozrite sa na všetky tie technológie, ktoré máme. Je to celé iba ilúzia. Spoločenstvo v komunite, sociálnej komunite. Avšak keď sa odtrhnete od tohto „zariadenia klamu“, zobudíte sa do sveta zmätení…
Do sveta, v ktorom sme otroci technológie, ktorý sme si sami vytvorili. Kde informácie predáva kadejaký bohatý nenásytný darebák. Do sveta seba záujmu, sebahodnotenia a seba zviditeľňovania, kde všetci zdieľame to najlepšie z nás, ale to celé bez emócií. Robí nás šťastnými, keď zdieľame naše zážitky, a ani vlastne nezáleží, či na druhej strane niekto je.
Buďte tu pre Vašich priateľov a oni tu budú zasa pre Vás. Upravujeme a preháňame, túžime po chvále. A predstierame, že tú spoločenskú izoláciu nevidíme. Dávame dokopy slová až pokiaľ sa naše životy neligocú, pritom ani nevieme, či nás niekto počúva. Pokiaľ čítate knihu, maľujete obraz alebo cvičíte, ste produktívny, prítomný, nie však zdržanlivý a samotársky. Ste bdelý, pozorný a dávate svojmu času nejaký dobrý účel. Takže keď ste v spoločnosti a začnete sa cítiť osamelý, dajte ruky za hlavu a odložte telefón, nepotrebujete civieť na svoje menu alebo zoznam kontaktov, jednoducho sa rozprávajte s ostatnými.
Stávame sa nespoločenskí, byť s inými a pozerať sa do ich očí už nás neuspokojuje tak ako predtým. Sme obklopení deťmi, ktoré sa od narodenia na nás pozerajú ako na robotov a myslia si, že toto je normálne. Je nepravdepodobné, že by ste sa stali najlepšími rodičmi na svete, keď nie ste schopní zabaviť dieťa bez použitia iPadu. Keď som ja bola dieťaťom, skoro vôbec som nebola doma, bola som vonku s kamarátmi a jazdili sme na bicykloch. S dierami na teniskách a odreninami. Sme generácia idiotov, múdrych telefónov a hlúpych ľudí.
Tak zdvihnite oči od svojich telefónov, vypnite displeje. Vyrazte do okolia a užívajte si dnešok. Stačí jediné jedno ozajstné spojenie, aby ste pocítili ten rozdiel. Buďte tam naozaj v tú chvíľu, aby ste si zapamätali ten okamih. Okamih, o ktorom nepotrebujete povedať stovkám ľudí, pretože ho chcete prežiť práve s tou jedinou osobou. Okamih, keď sa obzriete za všetkým, čo sa podarilo iba tak, že ste životu venovali pozornosť a keď si uvedomíte, ako veľmi ste radi, že ste ho nepremrhali civením do nejakého vynálezu.
Ale nič z toho sa nestane, nikdy to nebudete mať, keď ste príliš zaneprázdnení pohľadom dolu, nevidíte tie šance o ktoré prichádzate… Tak zdvihnite oči od svojich telefónov. Sme tu iba dočasne, na určitý počet dní. Tak prečo plytvať naším časom, chytením sa do siete. Potom, keď príde koniec, to najhoršie je ľútosť… Ja sama sa tiež cítim vinná, pretože som súčasťou tejto mašinérie, tohto digitálneho sveta, kde sme počutí, ale nie videní, kde píšeme, ale nerozprávame, kde čítame iba „chaty“. Kde síce trávime čas spoločne, ale pritom si nevidíme do očí…
Dávajte ľuďom lásku, nie „lajky“. Choďte von do sveta. A začnite žiť svoj život naozaj…
Ing. ZUZANA ŠEBOVÁ
Poslankyňa NR SR
Vedúca pracovnej skupiny Zdravotníctvo