Aktuality

Je nemysliteľné, aby človek v seniorskom veku pracoval, odvádzal dane a odvody a už v 65. roku nemal nárok na príspevok, pretože zákon ho vylúčil z nároku na poberanie

Účelom kompenzačných príspevkov je predsa, že majú ZŤP osobám pomôcť sociálne sa začleniť do spoločnosti a zapojiť sa v čo najvyššej možnej miere pri plnení úloh v rodine a v pracovnom prostredí. Preto som na poslednú schôdzu NR SR v tomto kalendárnom roku podala ďalší návrh zákona, ktorého účelom je uľahčenie života pre ZŤP seniorov. V návrhu ide o prispôsobenie veku poberateľa príspevku realite. Ohraničenie nároku na príspevok vekom 65 rokov je prežité a tejto časti je zákon doslova diskriminačný.

Prvým príspevkom, ktorého sa môj návrh týka, je príspevok na osobnú asistenciu. Jej účelom je integrácia zdravotne ťažko postihnutého do bežného spoločenského života a netreba si ju pliesť so zdravotnou starostlivosťou. Zákon momentálne neumožňuje žiadateľovi požiadať o osobnú asistenciu po 65-tom roku života, ale môže v nej iba pokračovať, pokiaľ mu bola priznaná pred dovŕšením 65-teho roku života. Druhým príspevkom je príspevok na kúpu auta. Ak si predstavíme situáciu, že človek po 60-tke ešte stále pracuje, odvádza dane, je vitálny a tým pádom pre štát výhodný, ale v 65-tich sa mu stane nehoda, alebo ochorie tak, že ostane ZŤP, tu ho už zákon diskriminuje vekovou hranicou 65 rokov.

To nedáva zmysel. Ak sa teda posunul dôchodkový vek, vitalita a aj vek dožitia, neposunula sa adekvátne k tomu hranica nároku na poskytnutie týchto príspevkov. Preto chcem svojim návrhom posunúť túto hranicu zo 65 rokov, ktorá je už dávno prekonaná a neaktuálna, na 75 rokov. Umožní sa tak osobám s ťažkým zdravotným postihnutím dlhšie a kvalitnejšie sa zapájať do bežného spoločenského života aj v aktívnom seniorskom veku, kedy sú pre nich tieto služby naozaj ešte potrebné a nevyhnutné.

Blíži sa vianočný čas a nadchádzajúci koniec roka je aj časom bilancovania a vyslovovania prianí. Ja si prajem, aby sme už prestali zatvárať oči nad situáciou rodín so zdravotne znevýhodnenými členmi a poskytli im reálnu pomoc, aby nemuseli živoriť. Aby matky bez partnera nemuseli vychovávať deti v permanentnom strese z existenčných starostí. A v neposlednom rade, aby sme dokázali sociálne rodiny zaistiť tak, aby sa nerozpadávali v krízových situáciách, ktoré život prináša. Veď už v detskom veku nás rodičia učili, že máme slabším a chorým pomáhať. Spomeňme si prosím na to.

PETRA KRIŠTÚFKOVÁ
Podpredsedníčka hnutia SME RODINA – Boris Kollár
Poslankyňa NR SR, Vedúca pracovnej skupiny Rodina,
sociálne služby a zamestnanosť