Rozhovor so ŠTEFANOM HOLÝM, ekonomickým expertom hnutia SME RODINA V politike ste doteraz nepôsobili.
Predstavíte sa našim čitateľom?
Narodil som sa a vyrastal som na strednom Slovensku v Novej Bani. Po maturite som študoval právo paralelne na dvoch univerzitách v Trnave a vo Viedni. V rámci štúdia som začal pracovať vo Viedni v advokácii, kde som sa postupne vypracoval na jedného z riadiacich spoločníkov a riadil som aktivity rakúskej kancelárie v oblasti výstavby infraštruktúry, dopravy, priemyslu, financovania a transakčného a strategického poradenstva.
Manažovali ste viacero obrovských investičných projektov. Mohli by ste priblížiť o čo išlo?
Išlo prevažne o projekty v oblasti výstavby železničnej infraštruktúry a dodávok železničnej techniky, výstavby diaľnic, kúpy, predaja a reorganizácie veľkých priemyselných a stavebných spoločností či tvorby modelov štruktúrovaného financovania a prevádzkových konceptov pre rozsiahle investičné projekty. Medzi mojich klientov patrili najvýznamnejšie a najväčšie spoločnosti na svete vo svojich sektoroch. Projekty, ktoré som mal česť riadiť, sa odohrávali po celom svete, od Číny, cez Blízky Východ, Ruskú federáciu, Európu až po Spojené štáty.
Zásadným problémom Slovenska je dostupnosť bývania. Má SME RODINA pripravené nejaké riešenia aj v tejto oblasti?
Máte pravdu. Napríklad v Rakúsku, kde som dlhodobo pôsobil, žije prakticky polovica obyvateľov v kvalitných nájomných bytoch. U nás je to menej ako 10 %, zväčša ide o byty s regulovaným nájomným (tzv. sociálne byty). Dôvodom je neschopnosť štátu vytvoriť finančný model, ktorý by zabezpečil, že bežný pracujúci človek si môže dovoliť prenajať byt. Komerčné nájomné je dnes také vysoké, že v mnohých prípadoch sa na nájom v jednom byte skladajú aj tri rodiny, pričom každá rodina obýva doslova len jednu izbu. V takom prostredí nie je prakticky možné si založiť rodinu. A pritom ide o ľudí, ktorí poctivo pracujú a robia všetko, čo je v ich silách, aby sa uživili.
Preto sme v SME RODINA vytvorili finančný model a prevádzkový koncept, ktorý zvýši dynamiku výstavby nájomných bytov postupne až na úroveň 25000 bytov ročne a zároveň zníži ceny komerčného nájomného na úroveň regulovaného nájomného (napr. 2-izbový byt v niektorých regiónoch bude možné prenajať za 125 eur plus energie). V Bratislave nájom 2-izbového bytu nepresiahne 375 eur.
Naši občania sa vozia v horiacich vlakoch, liečia sa v polorozpadnutých nemocniciach, jazdia po rozbitých cestách. Ľudstvo sa opäť skôr dostane na Mesiac ako po diaľnici do Košíc. Prečo je to tak?
Dôvodom je žiaľ opäť neschopnosť vlády vypracovať a implementovať finančný model, ktorý by umožnil zvýšiť investičnú kapacitu slovenských štátnych spoločností na úroveň, ktorú potrebujú (ako je tomu vo vyspelých západných krajinách). Najhlavnejšou „brzdou“ z tohto pohľadu je všeobecné presvedčenie väčšiny politikov, že štátne firmy by mali byť súčasťou rozpočtu verejnej správy (aby v nich dokázali vykonávať politický vplyv). Toto však tie firmy investične zabíja a zväzuje im to ruky.
Navrhujeme preto v prípade týchto spoločností zavedenie modelu, ktorý používa napríklad rakúska diaľničná spoločnosť ASFINAG. Tento model znamená, že ASFINAG nedostáva zo štátu ani euro, je štátna, a dokáže investovať ročne do výstavby diaľnic a ciest viac ako jednu miliardu eur. Keďže disponujeme rozsiahlym tímom expertov, ktorí tento systém zaviedli v Rakúsku, je pre nás jeho zavedenie v slovenských podmienkach rutinnou prácou.
Slovensko je momentálne jedna veľká montážna dielňa. Tento stav je však v horizonte piatich rokov neudržateľný. Svedčia o tom aj masové prepúšťania v automobilových fabrikách, aj v ďalších odvetviach ťažkého priemyslu. OECD nás varuje, že onedlho vplyvom automatizácie u nás zanikne až milión pracovných miest. Kam sa všetci títo ľudia podejú? Ako uživia svoje rodiny?
To má dve roviny. Na jednej strane potrebujete vytvoriť dostatočný počet pracovných miest pre ľudí, ktorí dnes pracujú v tých montážnych dielňach a nebudú z nich nikdy IT-čkári. Pre tento okruh pracujúcich vytvoríme dostatok pracovných miest v oblasti výstavby potrebnej infraštruktúry v Slovenskej republike. Budú sa podieľať na výstavbe železníc, diaľnic, oprave regionálnych ciest či výstavbe nájomných bytov. Zároveň sa tým vytvorí množstvo udržateľných pracovných miest vo fabrikách, ktoré vyrábajú produkty potrebné na výstavbu týchto vecí.
„Medzi mojich klientov patrili najvýznamnejšie a najväčšie spoločnosti na svete vo svojich sektoroch.“
Paralelne musíme kompletne prebudovať náš vzdelávací systém, ktorý pod vplyvom zavedenia sofistikovanej regulácie a ratingu a nastavenia vzdelávacieho programu pre základné, stredné a vysoké školy orientovaného na budúcnosť, začne vychovávať v horizonte niekoľkých rokov odborníkov napríklad pre oblasti automatizácie a robotizácie (tzv. priemyslu 4.0), kreatívneho priemyslu, informačných technológií, výroby zelených technológií na spracovanie odpadov, potravinárstva či turizmu. Jednoducho pre odvetvia s vysokou pridanou hodnotou, kde sa už dnes ročné mzdy pohybujú nad 40.000 eur. Toto je niečo, čo dlžíme našim deťom. Ak im spoločne nevytvoríme podmienky u nás, buď im berieme budúcnosť alebo ich vyháňame z vlastnej krajiny.
Prečo programy iných strán nedokážu vygenerovať milión pracovných miest?
Pretože v nich absolútne chýba výnosová stránka a za príjmy považujú iba tzv. vlastné zdroje (napr. dane, poplatky či eurofondy). To, že eurofondy nám nestačia na rozvoj, je už dnes každému jasné. Avšak program prakticky každej strany na Slovensku – s výnimkou nášho hnutia – je postavený práve na nich. Eurofondy však pokrývajú len zhruba 8 % investičnej potreby a sama Európska komisia upozorňuje členské štáty, že ide len o doplnkový zdroj financovania a členské štáty si majú projekty financovať primárne vlastnými silami. Napriek tomuto upozorneniu sa na Slovensku dlhodobo financuje 80-90 % projektov cez eurofondy. Je jasné, že tento model nefunguje a nebude fungovať. Západné štáty ako Rakúsko, Holandsko, Belgicko či škandinávske krajiny tomuto dávno rozumejú a stoja finančne na vlastných nohách a nie na „almužne“ z Bruselu.
Ako by sa mali správať zodpovední politici v čase globálnej ekonomickej krízy, ktorá je predo dvermi?
Mali by sa snažiť vytvoriť dostatok impulzov do ekonomiky, ktoré pomôžu zvýšiť podiel domácej spotreby na ekonomike. Slovensko ako malá a veľmi otvorená ekonomika je dnes závislá od nálady a správania spotrebiteľov a podnikateľov v Nemecku. Aj keď sa tento fakt nedá eliminovať, je potrebné rozsiahlymi investíciami do infraštruktúry a modernizácie školstva a ekonomiky znižovať závislosť našej krajiny na externom dopyte.
Ako by mala vyzerať prepojenosť medzi školstvom, vedou a tvorbou pracovných miest?
Ako som už vyššie uviedol, školy potrebujú múdrych a skúsených učiteľov, ktorí pripravia naše deti na ich budúce povolania. Keďže dnes nevieme, aké povolania budú o 15 či 20 rokov tie žiadané, avšak vieme, že kreatívni ľudia, ktorí sú vzdelaní a vedia sa rýchlo adaptovať na nové podmienky, budú z týchto zmien profitovať, mali by sme sa sústrediť práve na tieto aspekty výchovy.
Problémom Slovenska sú aj nízke platy a dôchodky. Ako by sa dali zvýšiť?
Platy a dôchodky predstavujú v každej ekonomike zhruba 30 – 50 % HDP. Obrazne povedané, z celkového koláča v ekonomike si zamestnanci a dôchodcovia odhryznú tretinu až polovicu. Pre zvyšovanie platov a dôchodkov je kľúčové, aby sa veľkosť koláča zväčšovala a aby si každý mohol odhryznúť viac. Zväčšovanie koláča sa dá dosiahnuť jedine investíciami. Zároveň je potrebné ustrážiť, aby si na Slovensku z toho koláča zamestnanci vedeli odhryznúť polovicu, a nie tretinu. Tu zohrávajú významnú úlohu odborové hnutia a zväzy, ktoré musia v spolupráci s vládou bojovať za tento spoločný cieľ.
Prečo ste sa po rokoch úspešného pôsobenia v súkromnom sektore rozhodli vstúpiť do politiky? A prečo práve v tíme SME RODINA?
Dlhodobo zastávam názor, že každý človek by mal mať v sebe tzv. spoločenskú zodpovednosť. Naša krajina nám všetkým veľa dala a my sa máme podľa môjho názoru o svoju vlasť starať a podporovať ju svojimi schopnosťami a vedomosťami. V tomto duchu by sme sa mali správať voči svojmu okoliu.
Po dôkladnej analýze slovenského politického prostredia som dospel k názoru, že práve SME RODINA – Boris Kollár má najväčší ľudský a spoločenský potenciál preberať na seba spoločenskú zodpovednosť za našu krajinu. Sú tu úspešní ľudia s veľkým srdcom, ochotní nezištne pomáhať slabším. Ich životné príbehy vypovedajú o tom, že tak robia dlhé roky a preto dávajú záruku, že sa budú rovnako správať aj v politike.
Mgr. Štefan Holý