Rozhovor s PETROU KRIŠTÚFKOVOU, poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky
Je známe, že s Borisom Kollárom máte dcéru Ester, poznáte sa s ním dlhé roky rodinne aj ľudsky. Čo myslíte, prečo Vás pred 4 rokmi oslovil na vstup do politiky?
Myslím si, že práve preto, že sa dlhé roky poznáme. Boris veľmi dobre vie, že keď sa takpovediac zahryznem do riešenia nejakého problému, tak som veľmi vytrvalá. Nenechám sa ničím a nikým odradiť, až kým sa veci nevyriešia alebo minimálne nenastane viditeľný posun. A toto je, myslím, v politike dobrá vlastnosť.
Mojou prioritou je pomoc rodinám s deťmi. Viem veľmi dobre, čím si mamy pri vychovávaní svojich detí musia prejsť. Zažila som to na vlastnej koži, keď som bola odkázaná sama na seba, prípadne na pomoc priateľov.
„Mojou prioritou je pomoc rodinám s deťmi. Viem veľmi dobre, čím si mamy pri vychovávaní svojich detí musia prejsť.“
Štát mi nijako nepomohol. Toto chcem v politike zmeniť. Chcela by som, aby mamičky s malými deťmi cítili, že štát ich nenechá samé v ich problémoch. Že im pomôže, keď si nevedia poradiť samy. Politici musia vedieť problémy ľudí cítiť aj srdcom, nesmieme brať ľudí ako čísla v excelovských tabuľkách.
Čo to znamená konkrétne vo Vašej parlamentnej práci?
Mojou prioritou je ochraňovať tých najzraniteľnejších. Je to doslova mojou povinnosťou ako politika.
„Vždy dodržiavame zásadu, že hlasujeme za každý dobrý návrh zákona, ktorý pomôže rodinám s deťmi, bez ohľadu na to, kto ho navrhne.“
Z tohto dôvodu som po celé štyri roky predkladala návrhy, ktoré by pomohli rodinám, matkám, osamelým rodičom, deťom a zdravotne postihnutým v ich ťažkých životných situáciách, pri ktorých som presvedčená, že by im mal pomôcť štát.
Ako príklady mojich návrhov uvádzam zvýšenie opatrovateľského príspevku, sirotského dôchodku, návrh o zvýšení rodičovského príspevku, úpravu zákona o náhradnom výživnom a v neposlednom rade odstránenie nespravodlivosti pri výpočte odchodu do dôchodku u žien, ktoré sa narodili v rokoch 1958 – 1960.
Vaša vytrvalosť a húževnatosť je viditeľná v parlamente aj v tom, že svoje návrhy zákonov predkladáte opakovane. Keď Vám vládni poslanci odmietnu návrh zákona, tak ho podáte o pol roka znovu. Oni ho zase zamietnu, a Vy ho o rok podáte opäť. Neodrádza Vás to? Má to vôbec zmysel?
Správne ste si všimli, že ja sa nikdy nevzdávam. Ale má to aj praktické výsledky. Väčšinu mojich návrhov nakoniec vládni poslanci okopírovali, podali do parlamentu ako vlastné, a potom tieto návrhy zákonov ako „vládne“ v parlamente prešli.
Ako príklad uvádzam príspevok na konci školského roka, náhradné výživné a výrazné zvýšenie rodičovského príspevku. To bol môj vôbec prvý návrh zákona, ktorý som do parlamentu podala. Tri roky to odmietali, prešlo to až teraz ako „vládny“ návrh zákona.
Ako sa cítite, keď sa vláda teraz chváli pomocou rodinám, ktorú ste Vy navrhovali opakovane, ale celý ten čas sa vládni poslanci tvárili, že sa to nedá?
V konečnom dôsledku mám z toho dobrý pocit. Keby som znovu a znovu tie návrhy zákonov nepredkladala, vôbec by sa tomu vládni poslanci nevenovali. Takže som rada, že nakoniec tie moje návrhy prešli, aj keď ako vládne.
My vždy dodržiavame zásadu, že hlasujeme za každý dobrý návrh zákona, ktorý pomôže rodinám s deťmi, bez ohľadu na to, kto ho navrhne. To si môžete skontrolovať v prehľade hlasovaní o zákonoch. Iba poslanci SME RODINA hlasujú za vládne alebo opozičné návrhy podľa ich obsahu, bez ohľadu na to, kto tieto zákony predloží.
Ľúto mi je ale to, že takmer 200 tisíc rodín s deťmi mohlo mať lepšiu finančnú situáciu, ak by tie moje návrhy prešli v roku 2016 alebo 2017, a nie až teraz.
Kto je podľa Vás najviac ohrozenou skupinou obyvateľstva? Dôchodcovia, mladé rodiny, zdravotne postihnutí, či slobodné matky? Ako im štát môže pomôcť?
Každá etapa života prináša svoje problémy. Nedá sa povedať, ktoré trápenie je v ktorom veku horšie, ale jedno je isté: pri všetkých životných okolnostiach musia byť zákony nastavené tak, aby ľuďom pomáhali a nie kládli polená pod nohy.
Odmietam ten prístup, kedy sa niektorí politici snažia stavať mladé rodiny s deťmi proti dôchodcom, akoby tieto skupiny ľudí boli konkurentmi v tom, komu štát pomôže prioritne.
Slovensko má dostatočne silnú ekonomiku na to, aby sme sa postarali o všetky ohrozené skupiny ľudí. Takto vyvážene sme k tomu pristupovali v tomto volebnom období a ak dostaneme dôveru ľudí, takto budeme tvoriť aj sociálny program budúcej vlády.
S čím sa na Vás najčastejšie obracajú ľudia?
S prosbou o pomoc akéhokoľvek charakteru. Ide o sociálne problémy, zdravotnú starostlivosť… Ľudia, ktorí ma oslovujú, sú väčšinou bezradní, pretože každý štátny úrad sa už na nich vykašľal. Toto by som chcela po voľbách zmeniť: aby ľudia mali istotu, že štát je tu pre nich, že im pomôže práve vtedy, keď to najviac potrebujú.
Čo Vás po vstupe do politiky najviac prekvapilo?
Ako málo a povrchne sa politici pozerajú na zákony z pohľadu ľudí. Nesmierne ma hnevá, keď nejaký zákon namiesto pomoci ľuďom, im komplikuje život.
A som veľmi sklamaná z prístupu vládnych politikov, že keď ich upozorním na zjavnú chybu v niektorom zákone, tak to arogantne odignorujú. A potom to musia o pol roka opravovať, ako pri zlej príprave zákona o takzvaných obedoch zadarmo. Upozorňovala som na to, že tie obedy nebudú zadarmo. A ukázalo sa, že som mala pravdu. Lenže tu nejde o mňa, ale o tých oklamaných rodičov a oklamané školy, mestá a obce, ktoré museli zbytočne rok čakať na pomoc.
„Na rodiny s deťmi sa nikdy nevykašleme, nikdy ich nesklameme.“
Ako sa správajú muži – politici k svojim parlamentným kolegyniam? Ako ktorí. V parlamente sú muži, ktorí si vážia názor svojich kolegýň a dokonca považujú za dôležitý ženský uhol pohľadu na vec. Ako pozitívny príklad môžem uviesť všetkých našich poslancov z hnutia.
Ale nájdu sa aj medzi koaličnými poslancami muži ako Ján Podmanický, Marek Maďarič alebo Elemér Jakab, ktorí sa vždy správajú k ženám v parlamente galantne, s úctou a šarmom. Ale sú aj takí muži, ktorí majú nesprávnym spôsobom ukotvený svoj mužský princíp a nedokážu pochopiť, že sa máme navzájom dopĺňať, a nie spolu bojovať.
Ako najradšej relaxujete?
Môj relax začína v prvom rade vypnutím telefónu, ktorý, žiaľ, skoro nikdy vypnúť nemôžem 🙂 Počas svojej práce v parlamente som pochopila, že relax u mňa prichádza v momente, keď sa fyzicky úplne vybijem. Preto chodím pravidelne behať a doma mám veslo, ktoré pravidelne využívam. Rada tiež varím a mám radosť, keď mojim blízkym chutí 🙂
Prečo je podľa Vás hnutie SME RODINA – Boris Kollár najlepšou voľbou pre obyčajných ľudí na Slovensku?
Pretože sa na rodiny s deťmi nikdy nevykašleme, nikdy ich nesklameme. Myslím si, že SME RODINA je strana, ktorá keď niečo ľuďom sľúbi, tak to aj dodrží. Dokázali sme to teraz štyri roky v opozícii, a preto majú ľudia záruku, že im budeme pomáhať po voľbách aj vo vláde. V tomto musí prísť zásadná zmena v slovenskej politike. Aby ľudia konečne cítili, že štát je tu pre nich, nie ľudia pre štát. Myslím, že ľudia už vidia, že väčšina politikov štandardných aj takzvaných nových robí politiku iba peňaženkou alebo excelovskými tabuľkami či makroekonomickými grafmi. My robíme politiku srdcom, my problémy ľudí cítime, a preto im aj vieme pomôcť.
Ak vás zaujal tento rozhovor a chcete sa dozvedieť o našom hnutí viac, pozrite si náš volebný program.