Sme vyzlečení donaha. S nemým úžasom sledujeme, čo by u nás malo fungovať a nefunguje. Hľadáme nádej na lepší zajtrajšok. Veríme v zázrak. Keď neprichádza ani ten, zmocňuje sa nás úzkosť, strach, rozhorčenie. Chceme si sami pomôcť, ale nevieme ako. Nakoniec (alebo na začiatku) čakáme pomocnú ruku od štátu, ten však na nás zvysoka, veď viete čo…
Ak si teraz myslíte, že začiatok tohto príspevku bol úryvkom z nejakej divadelnej tragikomédie, ste na omyle. Je to obraz nášho zdravotníctva, ktorý tu vybudovali vlády za posledných viac ako dvadsať rokov. Obraz biedy a úpadku. Obraz byrokracie a farizejstva. Obraz sľubov a naničhodníkov. Obraz utrpenia a oligarchov. Len ten najdôležitejší obrázok, na ktorom je spokojný pacient – nám žalostne chýba. Pretože štát rezignoval na ochotu a slušnosť.
V známej rozprávke Hansa Christiana Andersena o Cisárových nových šatách sa všetci báli povedať cisárovi, že je nahý a že sa nechal obalamutiť dvomi chytrákmi, čo sa vydávali za krajčírov. Odvahu nabralo až dieťa, pretože dospelí nechceli vysloviť nahlas to, čo sami vedeli a na vlastné oči videli. Niečo podobné zažívame denno-denne aj u nás v zdravotníctve. Roztrhlo sa vrece s prípadmi, keď sú pacienti nespokojní s poskytnutou zdravotnou starostlivosťou. Sťažujú sa všetky vekové skupiny a jedinou odpoveďou na ponosy sú trápne vyhlásenia hovorcov príslušného ministerstva alebo zdravotníckych zariadení, ktorí sú schopní vyhovoriť sa na všetko možné, len aby sa náhodou neskrivil vlas na múdrych hlavách ich chlebodarcov. Pretože pravda bolí. A na bolesť je podľa nich najlepšia – hlúpa odpoveď…
Potrebujeme viac detskej otvorenosti. Bez škrupúľ pomenovať a zároveň poukázať na neduhy a prešľapy tých, ktorí sa tvária akoby zjedli všetku múdrosť sveta. Potom budeme mať nádej na pozitívnu zmenu. Zmenu, ktorú všetci potrebujeme. SMER sa nemôže sťažovať, že by mu do zdravotníctva niekto hovoril. Za posledných x rokov (presne 11) a jeho troch vlád sa vymieňali ministri, „na kopci“ (sídli tam MZ) sedeli zdravotníci, manažéri, krízoví manažéri a neviem kto ešte (Valentovič, Raši, Zvolenská, Čislák, Drucker, Kalavská), ale nezmenilo sa vôbec nič. Zdravotnícky sektor tápe, prešľapuje na mieste prípadne sa niekedy pohne dopredu rýchlosťou, ktorú si normálny človek ani nevšimne. Žiadna vízia, ktorá by odolala tlaku rôznych lobistických skupín, ktorých je v zdravotníctve akurát dosť. Proste nič. Keď už nominanti SMER-u na tom spomínanom kopci vymysleli a s veľkou pompou odprezentovali národu rôzne vylepšenia, napr. pohotovostí, ambulancií a pod., zabudli sa opýtať odborníkov, či to vôbec bude fungovať. Že to nefunguje? Nečudujme sa. Zdravý sedliacky rozum by im určite poradil, aby zdvihli svoj ctený zadok a z úradníckej stoličky sa vybrali do terénu. Tam by zistili, čo ľudí trápi a čo by im skutočne pomohlo. Mali by to z prvej ruky, a tak by sa nemuseli oháňať rôznymi pseudo prieskumami, ktoré sú dobré akurát na to, aby Vám nimi zalepili oči.
Sedíte v čakárni na detskej pohotovosti, pred vami tridsať zúfalých rodičov, za vami ďalšia desiatka, čaká vás boj so systémom. S tým systémom, ktorý mal byť už dávno nastavený do kolónky – prívetivý k pacientovi. Ale nie je. Vaša trpezlivosť má svoje hranice. Dieťa nechápe, prečo musí toľko čakať. Vy nechápete, kto to spôsobil. Keď sa ozvete, naučená odpoveď „priletí“ rýchlosťou blesku: o všetkých akútnych pacientov sme sa postarali, za dlhšie čakanie sa ospravedlňujeme. Bodka. Vybavené.
Sme vyzlečení donaha. Zdravotnícky striptíz v priamom prenose. Je najvyšší čas na zmenu. Hľadá sa detská úprimnosť. To bude začiatok liečby slovenského zdravotníctva.
Ing. Zuzana Šebová
Poslankyňa NR SR
Vedúca pracovnej skupiny Zdravotníctvo